"Quereinsteiger" s povolaním: sedemdesiatpäťročný Ferko Sýkora

Teofil Klas, publikované vo Verbum, VIII., 1997, č. 4

Je také povolanie, ktoré človeku nedá pokoja, čo ako by ho zatláčal v sebe do úzadia pre zamestnanosť odchodnou, neraz celkom odchodnou životnou praxou, hoci aj celoživotnou. Je to povolanie slova, presnejšie písaného slova. Povolanie novinárske, novinárskopublicistické. Ak raz naň človek dostal od Boha talent, nie je spokojný, kým ho, ako sa patrí, nezužitkúva a nezveľaďuje.

Poznal som za svojej dlhoročnej žurnalistickej praxe kvalitných novinárov, ktorí sa spočiatku živili alebo sa ešte len mali živiť právom, geológiou, inžinierskotechnickou prácou a čo ja viem čím, a zavesili to, čo študovali, pomerne skoro na klinec. U Ferka Sýkoru to s tým povolaním bolo akosi inakšie. Celý svoj život "zamestnanca" až do dôchodku prežil ako lekár, ako lekár praktik a vedec, hoci treba povedať, že volaniu slova neostal celkom neverný. Až potom, zanechajúc "vlak" praktickej medicíny, pustil sa ako "Quereinsteiger", ako to sám rád vravieva svojim rakúskym priateľom, s plnou vervou robiť to, čo ho odjakživa priťahovalo. A energie nahromadenej za roky "odriekania sa" bolo v ňom toľko,  že poriadne pridala pary nášmu katolickému žurnalistickému vlaku, a má jej dosť i dnes, pri svojej päťasedemdesiatke. Je obdivuhodné, koľko všeobecne prospešnej práce môže človek urobiť, keď je zapálený za vec...

Zrejme už od kolísky dostal dar lásky k literatúre a múdrosti. MUDr. František Sýkora, CSc., sa narodil 31. júla 1922 v Nitre, v rodine finančného úradníka, mal jednu mladšiu sestru. Ako študent bol aktívnym členom katolíckeho skautingu a prejavovali sa uňho i literárne sklony. Koniec koncov, už v tom čase zostavil literárny almanach stredoškolského študentstva Žijeme (1940). Jeho otec, usilujúc sa poskytnúť synovi dobré vzdelanie, poslal ho na nemecké gymnázium v Kežmarku. To dalo Ferkovi veľa do života. V Kežmarku bol jeho profesorom náboženstva Dr. Ladislav Hanus a ten sa mu stal i prvým životným vzorom. Z pomeru žiaka a profesora vyvinul sa postupne pomer priateľský, ktorý pretrval potom až do Hanusovej smrti.

Po gymnaziálnych štúdiách Ferko Sýkora roku 1941 v Nitre zmaturoval. Väčšmi pre otcovo presvedčenie než pre svoje sa zapísal na lekársku fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave. Otec, muž praktický, chcel ho vidieť po štúdiách ako hotového človeka s chlebom v ruke. Nadaný mladík si, pravda, medicínu zamiloval, vyštudoval ju a ona sa mu stala sprievodkyňou životom.

Veľký vplyv na jeho životnú formáciu malo to, že počas vysokoškolských štúdií býval vo Svoradove. Zúčastňoval sa na prácach Ústredia slovenského katolíckeho študentstva (ÚSKŠ), bol aktivistom pri založení Frassatiho krúžku na prehlbovanie duchovného života a takisto bol medzi prvými členmi Kolakovičovej Rodiny. V tom čase už i pod vedením Dr. Antona Boteka v rámci Ústrednej katolíckej kancelárie zakladal kolakovičovské bunky po celom Slovensku. Neskôr. po povstaní, robil spojky medzi biskupmi.

Po promócii roku 1947 nastúpil ako lekár pracovať do skalickej nemocnice Milosrdných bratov k primárovi MUDr. Pavlovi Straussovi. Od toho času sa datuje i jeho priateľstvo s týmto vzácnym človekom, lekárom, esejistom a básnikom, ktoré tiež pretrvalo roky, až do Straussovho skonu.

Neskôr za pôsobenia v levočskej nemocnici ho uväznili, pretože sa vzpieral štátnej "katolíckej akcii". Strávil tri mesiace vo vyšetrovacej väzbe. Napriek odvolaniu žaloby prokurátorom odsúdili ho do tábora nútených prác v Novákoch a tam si "odkrútil" niekoľko mesiacov.

Ako lekár sa venoval detskej medicíne. Vtedajší veľký vyskyt tuberkulózy u detí obrátil jeho pozornosť i na túto detskú chorobu. V oboch oblastiach dosiahol titul odborného lekára. Založil a zariadil detskú liečebňu tuberkulózy v Abraháme. Po pôsobení v tomto ústave nastúpil roku 1958 do Krajskej tuberkulóznej nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Tam ho riaditeľ doc. MUDr. Karol Virsík poveril viesť novozaložené detské oddelenie. A pretože bol naslovovzatým odborníkom, aj ho chránil po celý čas komunistickej diktatúry pred vnútornými aj vonkajšími útokmi, ktorých vždy bolo dosť.

MUDr. František Sýkora pracoval vo svojom odbore aj vedecky. Bol spoluautorom viacerých kníh a publikoval vyše stopäťdesiat odborných článkov v domácich i zahraničných lekárskych časopisoch. Organizoval kongresy, domáce i zahraničné, v odbore detskej tuberkulózy. Roku 1969 odovzdal kandidátsku prácu a podrobil sa všetkým predpísaným skúškam, ale dekrét na titul kandidáta vied (CSc.) mu nevydali, stalo sa tak až v januári 1990, po krachu komunistickej moci.

Pritom ho odborné kruhy uznávali. Našlo to odraz aj v skutočnosti, že v rokoch 1968 až 1982 bol generálnym tajomníkom slovenskej i československej pneumologicko-ftizeologickej spoločnosti. Pre jeho zásluhy o medzinárodnú spoluprácu udelili mu čestné členstvo viacerých zahraničných tuberkulóznych spoločností (poľskej, maďarskej, rakúskej, chorvátskej a NDR aj NSR) a napokon i slovenskej a česko-slovenskej. Bol členom redakčnej rady časopisu Studia pneumologica et phtiseologica cechoslovaca. Napriek jeho jednoznačnému kresťanskému svetonázoru ho pre jeho odbornosť vymenovalo povereníctvo a neskôr ministerstvo zdravotníctva za hlavného odborníka pre otázky detskej tuberkulózy.

Pri svojom postavení popredného špecialistu celé roky pomýšľal i na publicistické priblíženie svojho odboru širšej verejnosti. Pracoval na rozhovoroch s postavami medicínskeho sveta k dejinám tuberkulózy na Slovensku. Tieto mu vyšli knižne roku 1990 pod názvom Cesty k dnešnej medicíne.

Posledné tri roky svojej lekárskej činnosti strávil ako lekár-kooperátor v tuniskom Medenine. Tunisko sa mu stalo jedným z významných momentov na ceste duchovného rastu. Dostal sa tam totiž do styku s malými sestrami Charlesa de Foucauld a nadviazal s nimi jedinečné duchovné spoločenstvo. Nekonečne čisté nebo, nekonečné more a nekonečná púšť dali mu možnosť dokonale spoznať spiritualitu brata Karola (Foucaulda).

Keď sa vrátil z Tuniska a napísal dejiny Ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach, odišiel roku 1988 do dôchodku.

Ale až teraz sa naplno uvoľnila v ňom nahromadená energia, ktorej sa predtým nedostávalo rozletu, a vykročil - v myslení voľný ako vták, ale nohami stojaci pevne na pôde viery a svojeti - na publicisticko-novinársku dráhu. Po skúsenostiach zo sveta, poháňaný vpred svojou úprimnou hlboko prežívanou katolicitou, životným rozhľadom, láskou k múdrosti i svojím literárnym nadaním, začal sa intenzívne venovať písaniu, prekladaniu z nemčiny a francúzštiny, tu i tam aj maďarčiny, a spoločenskému organizovaniu publicistických aktivít. Tri roky aktívne pôsobil v redakcii Katolíckych novín a spoluvytváral ich "porevolučný" profil.

S využitím svojich zahraničných kontaktov pomojol slovenskej katolíckej žurnalistike preniknúť do sveta a nadviazať styky so zahraničnými národnými a medzinárodnými novinárskymi organizáciami. Stál pri zrode Klubu katolíckych novinárov a publicistov Slovenska (1991) a pri jeho previazaní na činnosť Medzinárodnej únie katolíckej tlače (UCIP). Spoluzakladal medzinárodný spolok CLIRCA na podporu náboženským médií v krajinách východnej strednej Európy, ktorý sa ideovo konštituoval roku 1990 v Modre, a zvolili ho za jeho prvého prezidenta. Práve tak spoluzakladal združenie katolíckych novinárskych organizácií alpsko-dunajsko-jadranského okruhu (Alpen-Donau-Adria: ADA). Spolupracoval s organizáciou Bauorden a umožnil tak mnohým mladým ľuďom zo Slovenska zúčastniť sa na letných prázdninových prácach v zahraničí.

Viackrát prednášal v cudzine a zúčastnil sa na viacerých novinárskych snemovniach v zahraničí.

Nateraz sa venuje časopisu Verbum, ktorého čitateľom je jeho meno dôverne známe. Zo Sýkorových tunajších aktivít načim osobitne oceniť prácu pri zostavení a vydaní čísla venovaného rakúsko-slovenským vzťahom (1996, č. 4), ktoré sa prezentovalo i na rakúskom veľvyslanectve v Bratislave, a jeho knižný preklad zo stati mohučského biskupa Karla Lehmanna Politika a morálka (Verbum 1994), predovšetkým však jeho organizačnú prácu na združovaní okruhu blízkych spolupracovníkov Verbumi v Bratislave.

Vlastných článkov a prekladov, ktoré dosiaľ publikoval, je veľa. Mohli sme sa s nimi stretnúť v Katolíckych novinách, Verbume, Duchovnom pastieri, Posle, Viere a živote, Literárnom týždenníku, Slovenských pohľadoch, Revue svetovej literatúry, Faktoch, Bratislavských listoch... Svedčia o jeho obdivuhodnom rozhľade a rozsiahlych sférach kultúrneho záujmu, ako aj o cieľavedomosti pôsobenia na rozširovanie a kvalitatívny rast duchovného obzoru slovenského čitateľa. Ku konkrétnym publikačným aktivitám sa druží jeho vzácna schopnosť udržiavať okolo seba priateľov v kultúrnom spoločenstve, čo je predpokladom aktivít organizačných.

Je také povolanie, ktoré človeku nedá pokoja, kým talent, čo naň dostal, nezužitkuváva a nezveľaďuje, ako náleží. Je to povolanie novinárske, novinárskopublicistické. Ferkovi Sýkorovi sa tohto povolania dostalo a on v ňom nesklamal, naopak, robí preň všetko, čo je v jeho silách. Hoci mohol s plnou vervou "naskočiť" doň až ako "Quereinsteiger" v jeseni svojho plodného života, je bohatosťou a šťavnatosťou ovocia svojej žurnalistickej práce skutočným vzorom pre nás mladších a svojou húževnatosťou, schopnosťou orientovať sa, pohotovosťou v sprostredkúvaní hodnôt a precíznosťou vo výraze nás veru neraz i zahanbuje. 

Za vykonanú prácu, ktorú nepochybne možno označiť za dielo, a takisto za tvorivý príklad mu patrí naše uznanie a vďaka. A k požehnaným päťasedemdesiatinám naše želanie predovšetkým Božej milosti, vnútorného pokoja, zdravia a sily do ďalšej práce, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ad multos annos!

Katholischer Publizist Frantisek Sykora gestorben

Slowakei: Katholischer Publizist Frantisek Sykora gestorben

Er war nach der politischen "Wende" der "Mann der ersten Stunde" in der slowakischen
Kirchenzeitung

Preßburg, 30.3.08 (KAP) Der slowakische katholische Publizist Frantisek Sykora ist 84-jährig verstorben. Sykora war in seinem Brotberuf ein gesuchter Lungenfacharzt. Unter der kommunistischen Diktatur machte er aus seiner kirchlichen Haltung kein Hehl. Unmittelbar nach der politischen "Wende" stellte er sich in den Dienst der Kirche und engagierte sich als "Mann der ersten Stunde" für den Um- und Ausbau der slowakischen Kirchenzeitung "Katolicky noviny". Er tat dies zusammen mit Josef Zavarsky, dessen Familie vor der kommunistischen Machtübernahme Eigentümerin der Kirchenzeitung gewesen war.

In der kommunistisch regierten CSSR wurden die kirchlichen Medien von der regimetreuen Priesterbewegung "Pacem in terris" gesteuert. In ihrem Bemühen, eine parteipolitisch unabhängige und qualitätvolle Kirchenzeitung zu schaffen, knüpften Sykora und Zavarsky Kontakte zu katholischen Medienleuten in Österreich. Unterstützt wurden sie insbesondere vom damaligen "Styria"-Generaldirektor Hanns Sassmann und vom ehemaligen Generaldirektor des "Oberösterreichischen andesverlags", Hubert Lehner. Sykora gründete und leitete den slowakischen katholischen Publizistenverband und forcierte zudem die Kontakte zur Katholischen Weltunion der Presse (UCIP).

Angesichts der politischen und gesellschaftlichen Krisen, die die Reformstaaten Anfang der neunziger Jahre durchliefen, setzte sich Sykora für ideelle und auch materielle Unterstützung aus dem Westen ein, besonders auch für die Medien - als "Hilfe zur Selbsthilfe". Neben dem Ausbau kircheneigener Medien gelang so auch die Einrichtung von eigenen Religions- Abteilungen in den staatlichen Rundfunkanstalten er meisten Ländern Ostmitteleuropas.

Gegen Verleumdung und Abkapselung

Als katholisch engagierter Publizist setzte sich Sykora für die Überwindung der Nachklänge eines verleumderischen und hetzerischen Klimas in den tschechoslowakischen säkularen Medien gegen die Kirche ein. Andererseits kritisierte er auch offen jene Kräfte in den eigenen Reihen, die sich nicht an den Prinzipien des Zweiten Vatikanischen Konzils orientieren wollten und glaubten, man könne nahtlos an die Gegebenheiten vor der kommunistischen Machtübernahme anknüpfen. Er wandte sich daher gegen eine parteipolitische Bindung der Kirche und "Klerikalismus in der Politik".

Weiter beklagte Sykora Misstrauen gegenüber dem Engagement von Laien in der Kirche seines Landes. Es habe sich die "klischeehafte Vorstellung" gebildet, dass es im Westen weniger und im Osten mehr Glauben gebe. Daher gelte das, was aus dem "Westen" kommt, als verdächtig, wenn nicht schlecht, sagte Sykora 1991. Im "Osten" gebe es eine Tendenz zur Abkapselung , man fürchte sich vor dem Austausch von Gedanken und Erfahrungen. Die Kirche solle aber kein Ghetto werden; die Menschen suchten eine
Kirche, die die Freiheit anerkennt und fördert.

Sykora, Absolvent eines deutschsprachigen Gymnasiums in der Zips, kamen in seinem Wirken vor allem sein Weitblick und seine umfangreichen Sprachkenntnisse zugute. Die letzten Jahre machten Sykora eine fortschreitende Erblindung und eine seit längerem bestehende Gehbehinderung zu schaffen. Wenige Wochen vor seinem Tod meinte Sykora bei einer Begegnung mit österreichischen Journalisten, ihm sei nur mehr das Rosenkranzgebet geblieben – als Halt und Stütze.

(2913)

Ruža pre apoštola

Ruža pre apoštola
(Ferkovi Sýkorovi naposledy)


V predvečer Milosrdenstva,
pred Bielou nedeľou.

Tak to už zmlelo sa v čase,
v deviatom okruží.

Prenieslo poznanie cez tvár
bez prudkých predelov.

Dozreté anjelské klásie
zasnilo o ruži.

O ruži pre apoštola,
o kráse naveľa.

Pokojné blažené ráno
bielo sa zaskvelo.

Hodári hojného stola
vítajú priateľa.

Pútnika pri vstupe bránou
celujú na čelo.

Teofil Klas

Zhrnutie života

Zhrnutie života
(Ferkovi Sýkorovi napredposledy)


Vždy nad vecou,
a pritom v plnom víre.
Vyznanie siré,
osirotené,
chlapcov a mládencov.

— — —

Vždy jablko,
a pritom víno v čaši.
Rozlet sa plaší,
badá i tiene
v reflexoch záblkov.

— — —

Vždy na svojom,
a pritom na návšteve.
V krížovom dreve
odznieva vrenie
klopené závojom.

Teofil Klas

Rozlúčka s Ferkom Sýkorom

Milý Ferko,
tešili sme sa s príchodom jari – a veru spolu s Tebou – , že nás zasa raz, keď bude všetkým príjemnejšie, pozveš k svojmu okrúhlemu stolu. Toľko ráz si z nás pri ňom na celé hodiny utvoril družné spoločenstvo, že sme si to inakšie ani nevedeli predstaviť. To pozvanie prišlo však tentoraz nečakane naliehavo.

A tak sme sa poponáhľali do pomyselného Kamelotu, kde si Ty svojho času zasadol ako čnostný rytier Galád na Nebezpečnom stolci pri okrúhlom stole kráľa Artuša, aby si nás vyzval putovať za Svätým Grálom. Dobrodružstvo svojho putovania si zdarne a slávne zavŕšil a my sme Ti prišli vzdať úctu a vďaku za to, že si v nás vybudil odhodlanie preukazovať Ti spoločnosť na tomto putovaní, ba že sa nám dostalo cti sprevádzať Ťa pri ňom a že si nám bol pri tom pravým rytierskym vzorom.

To pozvanie prišlo tentoraz, vravím, nečakane naliehavo. Spoločenstvo v Ježišovom Duchu a pravde (porov. Jn 4, 23 – 24) je totiž posvätná a neodkladná vec. Neruší sa prechodom zo života do života, je stigmatizované zmŕtvychvstaním. Je slobodným záväzkom, je poslaním, aké sa neodmieta. Blažený ten, kto vie žiť spoločenstvo so živými tu na zemi i vo večnosti a komu sa aj darí z Božej milosti znovaoživovať chradnúcich.

Blažený si, Ferko, krásny rytier, lebo Tebe sa takéto spoločenstvo vydarilo. Činorodo si ho budoval na pevnej skale a isto ho aj z perspektívy večna – reálnej, čo aj nami, ktorí sme ešte tu, na tejto strane stola, neulapiteľnej – buduješ naďalej. Už zaiste bezprostredne stoluješ a hoduješ so svojím učiteľom a priateľom Ladislavom Hanusom, so svojím kolegom lekárom a priateľom Pavlom Straussom a s mnohými ďalšími, najbližšími i vzdialenejšími, čo Ťa predišli do radosti svojho a Tvojho Pána. A vieme, že nezabúdaš na nás, ktorí by sme Ťa mali nasledovať. Popros, oj, rytier okrúhleho stola, Pánových rytierskych anjelov, aby nám boli na pomoci radou a ochranou v našom putovaní. Lebo jeho, Pánovo, je kráľovstvo a moc i sláva naveky.

Milý Ferko, čo aj nás rmúti náhle chvíľkové odlúčenie, radujeme sa s Tebou trvalou veľkonočnou radosťou. Tá, sám vieš, nemá konca.

Za priateľov okrúhleho stola

Teofil Klas

(Prednesené na pohrebe 3. 4. 2008 v Podunajských Biskupiciach)

Červivé jabĺčka...

Milá rodina,
milí rodinní priatelia,

predvčerom som sa prechádzal po prázdnom dome a záhrade v Biskupiciach a bolo mi veľmi smutno. Nevdojak som si uvedomil, že mám pocit ako keby neodišiel len náš otec, náš dedo, ale ako keby s ním ešte raz odišla aj naša mama, naša babka. Odchodom nášho otca akokeby definitívne odišiel veľký kus nášho života. Spomínam sa na našu mamu, malú vitálnu osôbku, vyznačujú sa neobyčajnou praktičnosťou, otvorenosťou k novým nápadom, ale spomínam si na ňu predovšetkým ako na človeka pevných zásad a neobyčajne pevnej a živej viery, ktorá jej pomáhala prekonávať všetky životné ťažkosti. Mala nás všetkých veľmi rada, ale nebránilo jej to, aby jasne a zreteľne nevidela aj naše chyby a nedostatky.

Spomínam aj na nášho otca, nášho deda, vynikajúceho odborníka, organizátora, literáta a rečníka. Spomínam si na jeho encyklopedické znalosti literatúry, jeho celoživotný záujem a dianie v slovenskom katolicizme, na obrovský počet jeho známych a kontaktov doma i v zahraničí. Nik nevedel lepšie a podrobnejšie rozprávať aj o našej rodine. O svojej mladosti v Zlatých Moravciach s tetou Adrikou , o Močenku, o štúdiu na gymnáziu, o Nitre, o Kežmarku, o Hanusovi, o maturitnom večierku v Nitre v babkinej krčme, o štúdiu na vysokej škole, o Rodine a Kolakovičovi, o Fíši a Čelároch, kde nesmierne rád chodil, o koníkoch, ktorých tam mal, o Ždiari, o vojne, o Vicenovi, o Gažovi Froncovi, o svojich rodinných priateľoch Andrášovcoch, Valachovcoch, Benkovcoch, o Jankovi Silanovi, o Chryzovi. Ale aj o zastávkach našej rodiny: Skalica a Štraus, Levoča a Peter a Pavol, Levoča a katolícka akcia a Nováky, Abrahám, Trnava a Babula a Monika, Biskupice a biskupická nemocnica, Virsík a Vojtko, oživenie katolíckych aktivít v 1968-69, nepríjemné roky normalizácie, Tunisko a veľmi krásne obdobie, ktoré prežil v slobodnej redakcii katolíckych novín po roku 1989. Určite, ako mnohí určite viete, som toho veľmi veľa zabudol. Nespočetne veľakrát som ho prosil, aby napísal svoje pamäti. Žiaľ nejak sa mu do toho nechcelo, a tak si toho veľmi veľa nenávratne zobral zo sebou. Ďakujeme mame i otcovi, že sme sa veľmi často stretávali s Mojžišovcami, Dovalovcami a Ikou a Mokou a prežili sme s nimi krásne detstvo a mladosť a dúfajme aj starobu.

Keď sme v nedeľu boli s Monikou v kostole nevdojak sme sa obaja zahľadeli na stoličku v sakristii, na ktorej otec pravidelne sedával takmer 50 rokov, a ktorá teraz zostane prázdna... Prázdna zostane aj jeho záhrada. Kto sa bude starať o jeho kvetinky a stromy? Prázdna zostane aj stolička pred chatou, kde pravidelne sedával a kde každú jeseň neúnavne šúpal svoje červivé jabĺčka, ktoré sme si potom museli zobrať, aj keď sme nechceli.

Odišli. Obidvaja. Mama aj otec. Obidvaja v rovnakom mesiaci – mama 21. marca a otec 29. marca. Odišli a budú nám chýbať. Boli naši a mali sme ich radi.

Ďakujem všetkým, že ste prišli, a že si na nich spomeniete.

Juraj Sýkora, prednesené na kare 3. apríla 2008.