Milá rodina,
milí rodinní priatelia,
predvčerom som sa prechádzal po prázdnom dome a záhrade v Biskupiciach a bolo mi veľmi smutno. Nevdojak som si uvedomil, že mám pocit ako keby neodišiel len náš otec, náš dedo, ale ako keby s ním ešte raz odišla aj naša mama, naša babka. Odchodom nášho otca akokeby definitívne odišiel veľký kus nášho života. Spomínam sa na našu mamu, malú vitálnu osôbku, vyznačujú sa neobyčajnou praktičnosťou, otvorenosťou k novým nápadom, ale spomínam si na ňu predovšetkým ako na človeka pevných zásad a neobyčajne pevnej a živej viery, ktorá jej pomáhala prekonávať všetky životné ťažkosti. Mala nás všetkých veľmi rada, ale nebránilo jej to, aby jasne a zreteľne nevidela aj naše chyby a nedostatky.
Spomínam aj na nášho otca, nášho deda, vynikajúceho odborníka, organizátora, literáta a rečníka. Spomínam si na jeho encyklopedické znalosti literatúry, jeho celoživotný záujem a dianie v slovenskom katolicizme, na obrovský počet jeho známych a kontaktov doma i v zahraničí. Nik nevedel lepšie a podrobnejšie rozprávať aj o našej rodine. O svojej mladosti v Zlatých Moravciach s tetou Adrikou , o Močenku, o štúdiu na gymnáziu, o Nitre, o Kežmarku, o Hanusovi, o maturitnom večierku v Nitre v babkinej krčme, o štúdiu na vysokej škole, o Rodine a Kolakovičovi, o Fíši a Čelároch, kde nesmierne rád chodil, o koníkoch, ktorých tam mal, o Ždiari, o vojne, o Vicenovi, o Gažovi Froncovi, o svojich rodinných priateľoch Andrášovcoch, Valachovcoch, Benkovcoch, o Jankovi Silanovi, o Chryzovi. Ale aj o zastávkach našej rodiny: Skalica a Štraus, Levoča a Peter a Pavol, Levoča a katolícka akcia a Nováky, Abrahám, Trnava a Babula a Monika, Biskupice a biskupická nemocnica, Virsík a Vojtko, oživenie katolíckych aktivít v 1968-69, nepríjemné roky normalizácie, Tunisko a veľmi krásne obdobie, ktoré prežil v slobodnej redakcii katolíckych novín po roku 1989. Určite, ako mnohí určite viete, som toho veľmi veľa zabudol. Nespočetne veľakrát som ho prosil, aby napísal svoje pamäti. Žiaľ nejak sa mu do toho nechcelo, a tak si toho veľmi veľa nenávratne zobral zo sebou. Ďakujeme mame i otcovi, že sme sa veľmi často stretávali s Mojžišovcami, Dovalovcami a Ikou a Mokou a prežili sme s nimi krásne detstvo a mladosť a dúfajme aj starobu.
Keď sme v nedeľu boli s Monikou v kostole nevdojak sme sa obaja zahľadeli na stoličku v sakristii, na ktorej otec pravidelne sedával takmer 50 rokov, a ktorá teraz zostane prázdna... Prázdna zostane aj jeho záhrada. Kto sa bude starať o jeho kvetinky a stromy? Prázdna zostane aj stolička pred chatou, kde pravidelne sedával a kde každú jeseň neúnavne šúpal svoje červivé jabĺčka, ktoré sme si potom museli zobrať, aj keď sme nechceli.
Odišli. Obidvaja. Mama aj otec. Obidvaja v rovnakom mesiaci – mama 21. marca a otec 29. marca. Odišli a budú nám chýbať. Boli naši a mali sme ich radi.
Ďakujem všetkým, že ste prišli, a že si na nich spomeniete.
Juraj Sýkora, prednesené na kare 3. apríla 2008.
